Lotee a Kira .. všetky veci pre baby ...

4.Príbeh

Láska naveky Jedného krásneho slnečného dňa pred 14 rokmi, začiatkom marca sa narodilo malé dievčatko. Narodilo sa do rodiny kde už boli dve malé deti. Celý čas sa o mňa starali učili ju chodiť, rozprávať. Naučila som sa držať lyžičku a všetky veci ktoré by mala ovládať. Bola to šikovné dievča a malo strašne rado zvieratká. Keď som mala rok a asi týždeň ocino doniesol ničo malé a chlpaté. Hneď som zistila, že to bol malý psík bol krásny a obľúbila som si ho. Stále sme sa naháňali po dome až to rodičom liezlo na nervy. A dokonca to liezlo na nervy aj mojim sestrám lebo psík sa najviac bavil so mnou. Mala som ho rada hneď boli sme akoby spojený. Všetko sme museli robiť spolu keď dali rodičia psíka vonku na dvor, išla som aj ja. Hrávali sme sa v blate v snehu dokonca aj vo vode lebo psíka sme brali všade so sebou. V zime ma dali rodičia do sánok a psíkovi priviazali o obojok šnúrku a on ma potom ťahal za sebou vtedy som sa strašne smiala. Začala som sa učiť ako sa mam starať o psíka ako s s ním hrať. Noo boli sme spolu stále keď som prišla zo školy už ma čakal. Kvôli psovi som nechodila ani na tábory bála som sa, že sa mu niečo stane. Rodičia niekedy boli z toho strašne vyhúkaní, lebo som tomu psíkovi vravela všetko všade som chodila s ním aj všetko som mu chcela povedať. Stále som sa o neho starala a chodila s ním na prechádzky. Počúval ma tak som bola rada. Ocino ho naučil ako nás ma chrániť, ako nás ma nájsť pod snehom. Proste mi sme toho psíka už nebrali ako psíka ale ako člena rodiny. Čím sme boli starší tým sme boli viacej na seba naviazaný. Každý mi hovoril, že by som sa nemala na neho takto pútať, lebo on raz zomrie. Ale ja som im neverila. Proste ten psík musí ostať so mnou hovorila som si. Chodila som s ním na prechádzku skoro každý deň a hovorila mu proste všetko. Do koho som zaľúbená. Každý večer som vyšla vonku, sadla si pred dvere a oprela sa o ne. Môj Nerko- Tak sa volal ten môj psík – si vždy položil hlavu na moje nohy a ja som mu rozprávala čo sa mi cez deň stalo. Zvykla som si takto žiť. Väčšinu môjho času som bola s mojim psom. Mala som ho strašne rada. A asi sa pýtate prečo hovorím a ňom v minulom čase však. Noo preto, lebo v novembri sa stala ta najhoršia vec, čo sa mi mohla stať ale o tom potom. S Nerkom som sa bavila aj vtedy keď sa mi stalo to o com som myslela, že mne sa to nestane. Vybila som si zuby. Konkrétne mi ich vybila sestra noo a vtedy sa mi život obrátil naruby chápete veľa ľudí nevie aké je žiť bez zubov a ešte predných. Najhoršie čo sa človeku môže stať keď je v puberte. Každý sa mi smial a ja som každý večer plakala u môjho psíka. On jediný ma mal vtedy rad. On jediný sa mi nevysmieval, ale podržal ma, bola som strašne smutná s nikým som nechcela hovoriť až on mi dodal silu. Chodila som často ku zubárke a spolužiaci si po čase zvykli. Len jeden mi stále robil zle nadával mi, hádzal do mňa stoličky a lavice kvôli Nerkovi som to všetko vydržala bol mojou oporou. Vedel kedy mi je najhoršie. Mala som ho rada. Radšej ako hociktorého človeka. Neviem prečo som sa tak naviazala na zviera ale mala som pocit že on mi neublíži. A potom začal starnúť. Najprv to boli len šedivé chĺpky popri ústach. To som brala ako keby nič. Ale potom sme mu museli utierať oči on niekedy nechcel, ale my sme museli šak bol náš. Nechcela som oňho prísť a ani som to tak nebrala stále sme boli spolu a život bez neho som si proste nevedela predstaviť. Proste bol to Nerko a ja- mi dvaja najlepšia dvojica. Ale zrazu prestal žrať najprv som myslela, že to bude len dačo, že ho boli brucho, alebo čo ale keď nejedol dva dni, prišla som ku bude a držala som granule v rukách dokedy nezačal žrať. Vlastne som ho donútila žrať. Proste musel kvôli mne. Potom to bolo v pohode len raz, keď som sa s ním raz hrala na dvore a hodila mu drevo padol na zadne nohy. Bežala som za nim ale on sa nevládal postavil. Odvtedy nebehal vždy chodil pomaly strašne mi schudol, plakala som kvôli tomu každý večer, vtedy som si začala uvedomovať že ho strácam. Viem to znie blblo, však to bol len pes, ale s tým psom som prežila cely môj život. On bol môj život, bez neho som bola nič. Išli sme s nim ku veterinárovi a on mu dal recept na lieky proti bolesti. Potom bolo dobre, len sme ho nezaťažovali moc. Ale v pohode chodil asi pol roka len po pol roku začal padať zase a stále častejšie, tak mu veterinár dal väčšiu dávku liekov dávala som mu ich každé ráno pred školou. Ale po čase mu prestali zaberať. Išli sme ku veterinárovi zase. Chodili sme tam často, ale čo už šak Nerko bol rodina. Ale veterinár nám povedal, že mu máme pripraviť dôstojnú smrť, že už sa mu nedá pomôcť. Dívala som sa na neho či mu hrabe alebo čo že môj pes nezomrie a začala som sa s nim hádať, že je blbec nech mu pomôže. Ale on stále, že je starý že sa mu nedá pomôcť začala som revať, že on odísť nemôže on to ostane so mnou. Ale nemohla som museli ma odtiaľ odviesť a Nerko šiel smutný vedľa mňa, od vtedy som s nim bola častejšie, vysrala som sa s prepáčením na školu aj na kamošov. Šak nik nebol dôležitejší ako Nerko. Nerko, ktorý bol so mnou odmalička. Ten, ktorý bol moje všetko. Stále som bola smutná a nik to nechápal nik nevedel čo mi je. s nikým som sa nebavila. A zrazu Nerkovi bolo ešte horšie, už prestal chodiť prestal jest, držala som mu granule pred papuľkou a plakala nech je, ale on nič. Ako keby ma nevidel. Potom ocino raz povedal, že sa s nim máme rozlúčiť, že ráno ho pôjde dať utratiť aby sa netrápil. Vypleštila som na oca oči, že to neurobí, však je to náš pes a bežala za Nerkom. Ležal v bude. Neudržala som sa a začala plakať. Bolo to strašné. Toľko sme toho spolu prežili a teraz toto??? to nie to im nedovolím môjho psíka mi nezoberú je len môj! Ale ráno som išla s nimi lebo som nemohla inak. Nerko sa skryl v búde, nechcel odtiaľ von, ani keď som ho volala plakala som. On vedel, čo mu idem urobiť to mi neodpusti, pomyslela som si. Keď konečne vyšiel, šiel pomaly do auta sme ho museli vyložiť. Ku veterinárke sme išli ak ako na pohreb ja som revala a všetci dookola na nás kukali či nám šibe. Keď sme vošli dnuka ocino povedal čo potrebujeme. Ja som sa ešte viac rozrevala. potom sme Nerka vyložili na stôl a ja som ho chytila za hlavu, lebo som vedela ako nemá rad injekcie bolo to strašné. Pichli mu injekciu a zrazu len padol. Ešte pred tým sa mi pozrel do oči takým pohľadom, že: Prečo mi to robíš? Ja som ti nič neurobil prosím! Zakričala som nie!!!! a začala plakať bolo to strašné prečo som to dopustila?? bol môj život a ja som mu urobila toto ako som len mohla, nechcela som ho pustiť. Držala som sa ho a šepkala mu prepáč Nerko, prepáč ja som musela, aj keď som vedela, že na nepočuje. Nakoniec ma musel oco zobrať na ruky a odtiahnuť. Strýko mu odopol obojok a odišli sme. Mňa držali na rukách a revala som ako malé decko. Jedna pani vykríkla, Preboha, čo sa stalo? Kde máte psa? A ja som sa ešte viac rozrevala. Doma som s nikým nehovorila nejedla som ani nepila. Znenávidela som život, veterinárov proste všetko. Nerko bol preč a ja som odišla s ním, to som už nebola ja. Nebola som nič bez neho. Chcela som si podrezať žili, ale nešlo to nemohla som, Prečo? pýtala som sa, Prečo to nedokážem urobiť?? Šak som ho mala tak rada. tak som ho ľúbila a teraz nemôžem ísť za ním? Som blbá strašne blbá! každý v škole sa ma pýtal čo mi je ale ja som neodpovedala. Bola som ako telo bez duše. A teraz viem, že sa nemôžem na zvieratá naviazať a radím to všetkým, tá bolesť. Ona je strašná proste je to horšie ako keď vám zomrie človek, aspoň v mojom prípade to tak bolo. Možno si väčšina z váš pomysli, že aká je ale blbá alebo trápna šak to bol iba pes. Ale pre mňa to nebol pes, bol to kus zo mňa. Bol to môj najlepší kamarát, moje všetko a už neni. Odišiel a už sa nevráti a mňa si vzal so sebou. Už niesom taká, aká som bola kedysi, už sa neviem tak smiať. Možno to tak malo byť. Ja neviem. Možno si poviete však už ubehli 3 mesiace, už je v pohode ale pretvarovať sa vie každý, ale vždy večer, keď si líham spať si pomyslím na neho na to, čo sme spolu zažili a je mi nanič, zradila som ho a ja to viem, ale čo som mala robiť. Stále mam rozbité srdce aj ho asi budem mať, to ma len tak neprejde. Veľa ľudí tomu nerozumie ako môže niekto byt spojení takým putom so psom, ale mi sme boli asi spriaznené duše alebo čo. Nerka ľúbim stále, aj stále ľúbiť budem, mi budeme navždy spolu. A verím, že sa raz tam hore stretneme a budeme spolu zase, naveky mi dvaja. NERKO, MÁM ŤA RADA a nikdy ťa mať rada neprestanem, si moje všetko a ty to vieš.

 4. Príbeh Best Friends V hlbokej priepasti leží dievča. Prečo tam leží?? Čo ju doviedlo k tej smrti?? Rozpoviem vám jej príbeh bez lží...Keď bola malá všetci ju mali radi, bola jednoducho dokonalé dieťa s hnedými vlasmi a modrými očami. No však keď vyrástla zmenila sa...Už nebola taká ako kedysi. Svet, ktorý poznala bol iný ako teraz. Začínala si uvedomovať, že jej život nie je len o zábave, hraní, láske...Život je aj o utrpení, bolesti, pomste. Jej rodičia ju prestali mať radi, lebo nespĺňala ich predstavy. Priatelia sa jej otočili chrbtom keď sa to stalo. V ten osudný deň mala 15, už ďalej nevládala žiť. Tak si zobrala pár tabletiek...Nechcela sa však zabiť, len chcela pochovať tú bolesť v jej duši čo cítila aby už viac netrpela. Ráno ju našli, mysleli si, že sa predávkovala...Týždeň v nemocnici prešiel pomaly ako prechádzala bolesť jej duše. Ani jediný deň neprešiel aby si nespomenula na svojich „priateľov“ , ktorých teraz potrebovala, lenže oni sa na ňu vykašlali...Rodičov netrápila, veď kto by chcel mať dieťa - narkomana? Jediná priateľka, ktorú mala bola Sára...Ležala vo vedľajšej izbe. Vždy ju prišla pozrieť. Keď boli spolu mala pocit akoby sa už poznali dávno...Rozprávali sa o vážnych témach. Smrť, život, láska, šťastie...Za pár dní sa z nich stali skutočne najlepšie priateľky. No však jeden deň sa Sára neukázala...V ten deň Evelin prepustili domov. Kládla si mnoho otázok...Prečo Sára neprišla?? Čo ma už nechce vidieť?? Už ma nemá rada?? Na druhý deň tiež neprišla, tak sa vybrala za Sárou sama. V nemocnici hľadala jej menovku na izbách no nikde ju nenašla. Išla sa teda spýtať doktora. Ten jej oznámil najhoršiu správu v jej krutom živote...Sára mala nevyliečiteľnú chorobu a neprežila ju...Vtedy sa Evelin horko rozplakala uprostred izby. Jej svet sa zrútil. Nikdy by si to o nej nepomyslela...Veď mala celý život ešte len pred sebou...Stále v mysli spomínala na chvíle so Sárou. Prečo jej to nepovedala?? Raz aj cítila, že jej chce niečo povedať no však nepovedala. O pár dní neskôr mala Sára pohreb. Kúpila jej najkrajšiu kyticu akú kedy videla. Bola zo slnečníc, jej najobľúbenejších...Ako tak pozerala na jej bezduché telo nad niečím začala uvažovať...Posledná rozlúčka s jej najlepšou kamarátkou a ona ja po hodinách plače sama na jej hrobe...Bola ako jej sestra, ktorú nikdy nemala. Práve sa rozhodla...Rýchlo beží po neďalekom lese, jej šaty sa trhajú, myšlienkami je stále pri Sáre. Tak a teraz je pri tom mieste a myslí len na jedno. Hlavou jej víria myšlienky. „Mám skočiť?? Stretnem sa so Sárou a budeme zase spolu?? A čo ak nie?? Stojí to zato?? Áno...Veď aj tak nemám pre nikoho žiť. Som odpad pre každého...Len ona videla aká som v skutočnosti...Už som sa rozhodla...Nemám čo stratiť!“ Urobila pár krokov a pomaly začala padať do tej hlbokej a temnej priepasti. Ako padala usmievala sa...Konečne ju uvidí a budú zasa spolu, zasa naj kamošky...Zomierala pre priateľstvo, pre to krásne puto medzi ľuďmi. No však nie každý si uvedomuje čo znamená. Ona si to uvedomila, a zomrela preň...Teraz leží sama, celá od krvi no však s úsmevom...Hádam sa ich duše zase stretnú a budú spolu blúdiť svetom...